• História školy

        • Vzdelávanie v Pavlovciach nad Uhom

          Domov, to nie len priestor, nie sú to len obce a mestá, hory a údolia, polia a lesy, ba ani len tváre, ktoré v živote stretávame po všetkých končinách svojej rodnej zeme. Domov, to je aj hĺbka dejín. Poznávať domovinu znamená vnárať sa aj do hĺbok stáročí a sledovať tok života ako rieku proti prúdu – stopovať jej prítoky a predierať sa až k prvotnému prameňu. A potom možno ísť spätnou cestou – od prameňa cez zákruty dejín po cestách generácií – až k dnešku.

          Keďže história skúma dejiny nepriamo, nezastupiteľnú úlohu v jej poznávaní zohrávajú historické pramene rôzneho druhu. Históriu obce Pavlovce nad Uhom možno spoznávať na základe cenných písomných prameňov, akými nesporne sú dostupné kroniky.

          Charakteristika jednotlivých prameňov:

          Školská kronika, ktorú od 1.9.1921 začal viesť Rudolf Lazarovič, učiteľ pôsobiaci v Pavlovciach nad Uhom 22 rokov

          Kronika miestnej fary, mimoriadne cenný zdroj informácií, jej záznamy siahajú do 2. polovice 18. storočia. V prevažnej miere je písaná po maďarsky, sčasti po latinsky, zápisy v slovenčine sa objavujú od roku 1939, viažu sa na existenciu Slovenskej republiky  počas 2. svetovej vojny.

          Kronika obce Pavlovce nad Uhom, do istej miery vychádza zo školskej kroniky, sleduje  vývoj obce po 2. svetovej vojne, nakoľko záznamy z predchádzajúcich období boli zničené.

          Obec Pavlovce nad Uhom patrí k najväčším obciam východoslovenského regiónu. Vývoj školstva v tejto obci som preto konfrontovala s vývojom školstva v okresnom meste, v Michalovciach. Východiskom môjho štúdia bol Štátny okresný archív, ktorý sídli v Michalovciach. Mala som k dispozícii Mestskú kroniku a Pamätnú knihu obce Michalovce. Nevýhodou bolo, že tieto materiály sa začali viesť až od roku 1919, po vzniku Československej republiky. Siahla  som preto po záznamoch o stave škôl, no ani tie nie sú kompletné, majú svoje biele miesta, ktorými sú roky Slovenského štátu (1938-1945). Vznik najstarších škôl v Michalovciach sa viaže na roky 1881 (štátna ľudová škola miešaná) a 1883 (ľudová škola miešaná), čo je porovnateľné so vznikom prvej kláštornej školy v Pavlovciach nad Uhom, ktorá bola postavená v roku 1887.

          Školstvo v Pavlovciach nad Uhom má teda bohatú tradíciu, nemožno ho však vytrhnúť z kontextu vnútornej politiky vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Školský zákon z roku 1868 priniesol radikálnejší zásah v základnom školstve z organizačnej i obsahovej stránky (dovtedy sa vychádzalo z Ratio educationis z roku 1806). Podľa zákonného článku XXXVIII z roku 1868 zriaďovať a udržiavať školy môžu cirkevné spoločnosti, obce, štát alebo súkromníci. Podľa tohto zákona je povinná školská dochádzka pre všetky deti od 6-12 rokov, povinnou školou je ľudová škola, na ňu nadväzovala vyššia ľudová škola. Tento druh škôl zriaďovali obce s vyše 5000 obyvateľmi. Školský zákon z roku 1868 narúša monopolný vplyv cirkvi nad základným školstvom, hoci cirkvám ponecháva právo zakladať si vlastné školy. Dozor nad školami preberá štát, hlavným vykonávateľom dozoru  sa stáva minister a jemu podriadení menovaní školskí inšpektori. Tým sa otvára možnosť vykonávať funkciu inšpektora učiteľom.

          Ani  táto reforma nepriniesla podstatnejší rozvoj, brzdou zvyšovania úrovne vyučovania bola vysoká organizačná a konfesionálna roztrieštenosť základného školstva. Maďarizácia základného školstva, ktorá sa začala už v roku 1879 uvedením maďarčiny ako povinného učebného predmetu na všetkých školách a Apponyiho zákony z rokov 1907 a 1908, ktorými sa maďarčina stala vyučovacím jazykom, znamenali veľký úder tomuto školstvu, ktoré si najdlhšie udržiavalo národný charakter. V dôsledku toho o slovenských školách až do konca 1. svetovej vojny ťažko hovoriť. V štatistikách sa uvádza, že ich bolo 429, ale len preto, že sa v nich vyučovalo po slovensky náboženstvo a v najnižších triedach učitelia používali materinský jazyk na vysvetlenie učiva, ktorému žiaci nerozumeli v maďarčine.

          Koniec 1. svetovej vojny vrcholí rozpadom Rakúsko-Uhorska. 28.10.1918 vznikla Československá republika, do jednotného československého štátu vstupovali Česi a Slováci s diametrálne odlišnou úrovňou v oblasti nielen materiálnej, ale najmä duchovnej sféry. Postupujúca maďarizácia, likvidácia slovenských škôl, diskriminácia, ba priam šikanovanie ľudí v štátnych službách, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti v podmienkach Uhorska, zožali svoje dielo. Základnú zložku slovenského národa (ktorý navyše v novom štáte oficiálne netvoril samostatný národ) tvorilo roľníctvo, robotníctvo, čiastočne remeselníci. Prevažná časť inteligencie alebo pracovníkov štátnych služieb, hoci mala  slovenský pôvod, bola v dôsledku predošlého vývoja založená maďarónsky. Predstavitelia novej štátnej moci sa dívali na týchto ľudí zväčša s nedôverou. Prvoradou úlohou novej štátnej správy na Slovensku bolo prevzatie administratívy školstva, kultúry a osvety, ich odmaďarčovanie a aktivizácia v zmysle upevňovania československej štátnosti. Bolo treba zároveň zaviesť demokratické prvky do sféry kultúry, vzdelávania a osvety. Československá školská sústava sa rozvíja na tých základoch, ktoré jej zanechala monarchia, preto  bolo potrebné oživiť a zveľaďovať slovenskú kultúrno-duchovnú sféru.

          Školský systém na Slovensku začal so svojou výraznou prestavbou na všetkých stupňoch. Základné školstvo (národné školstvo, t.j. obecné – ľudové a meštianske školy) sa zjednotilo zákonom z roku 1922.  Povinná šesťročná školská dochádzka bola upravená zákonom číslo 226/1922 na osemročnú, ale na Slovensku platila až od šk. roku 1927/1928 pre veľký nedostatok učiteľov. Premeny v poprevratovom školstve na Slovensku sa najvýraznejšie prejavili zavedením spisovnej slovenčiny do škôl, v praxi sa za štátny oficiálny jazyk pokladala spisovná čeština. Hlavnými prekážkami výlučného uplatnenia  spisovnej slovenčiny v školstve na Slovensku bola rečová nepripravenosť učiteľov a žiakov, ako aj stav spisovnej slovenčiny. Nepriaznivé podmienky pred prevratom zabránili dôslednému rozvinutiu spisovnej slovenčiny a jej terminologickému dozretiu v oblastiach vedných disciplín, verejného života a politiky. Priamym dôsledkom stupňujúceho sa maďarizačného útlaku predchádzajúcich desaťročí bola nedostatočná jazyková pripravenosť slovenských učiteľov.

          Obrovským problémom, s ktorým školstvo zápasí, je nedostatok slovenských učiteľov. Toto riešili rôzne opatrenia, napr. zákon z 29.10.1919, podľa ktorého môžu učitelia z Čiech dočasne pôsobiť na Slovensku, ako aj tí, ktorí nadobudli diplom na maďarských ústavoch po skúške spôsobilosti zo slovenského jazyka. Na slovenských školách sa vyučovacím jazykom stáva slovenčina.

          Ďalší rozvoj školstva v Československu ovplyvnili udalosti z rokov 1938 a 1939. Vznikol samostatný slovenský štát  pod názvom Slovenská republika. Českí učitelia, profesori, lekári, inžinieri, umelci a ďalší v ňom už nemali miesto. Bez ich pomoci by sme v 20. rokoch na Slovensku len ťažko a pomaly vybudovali novú správu, orgány, úrady, školstvo, zdravotníctvo a pod., ale v 30. rokoch ich pomoc už nebola až tak potrebná. Vyrástla nová slovenská inteligencia. Vedenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany sa netajilo tým, že plánuje väčšiu časť Čechov žijúcich a pracujúcich na Slovensku vysťahovať, najmä tých, ktorí pracovali v štátnych službách.

          Ideálom nového štátu bola kresťanská a národná škola. Ľudové školy sa podľa zákona 308 z roku 1940 delili na cirkevné a obecné. V učebnom pláne bolo na prvom mieste náboženstvo, ostatné predmety boli preniknuté klerikálnou a fašistickou ideológiou. Postupne sa začína uskutočňovať idea jednotnej školskej sústavy. Už za SNP nariadením SNR zo dňa 6.9.1944 o poštátnení školstva na Slovensku sa určilo, akým smerom sa bude uberať školstvo v obnovenej Československej republike.  Zmenu v organizácii školstva na Slovensku prinieslo nariadenie SNR číslo 34/1945 zo 16.5.1945, ktoré poštátnilo školy všetkých kategórií a stupňov, teda aj ľudové školy. Nariadenie číslo 47/1945 poštátňuje aj majetok pri týchto školách.

          Dňa 21.4.1948 bol prijatý v národnom zhromaždení zákon číslo 95/1948 o základnej úprave jednotného školstva. Hlavnou zásadou tohto zákona bola jednotnosť školskej sústavy na celom území Československej republiky. 

          Tento vývoj pretrval s čiastočnými obmenami až do novembra 1989. Zmeny v spoločnosti si vyžiadali aj úpravu školského systému, najmä, aby jeho obsahové zameranie zodpovedalo stavu súčasného poznania a bolo v súlade so zásadami vlastenectva, humanity a demokracie. Na odstránenie najzávažnejších nedostatkov predchádzajúceho výchovno-vzdelávacieho systému bol zameraný Návrh novelizácie zákona číslo 29/1984 o sústave základných a stredných škôl, ktorý nadobudol účinnosť 1.9.1990. Návrh novely zákona narúša systém jednotnej školy a uplatňuje sa diferenciácia podľa schopností žiakov, umožňuje sa v súlade s politickým a ideovým pluralizmom zavádzanie neštátnych škôl – školy môžu zakladať a spravovať súkromné osoby alebo cirkvi.

          V roku 1885 sa Pavlovce nad Uhom stali majetkom grófa Andreja Hadik-Barkóczyho, ktorý patril medzi najbohatších šľachticov v Maďarsku. Kým grófska rodina bývala v Pavlovciach, vydržiavala si aj sirotinec s jedným učiteľom. Druhý dobrodinec – tu rodený Andrej Budiš, vystavil kláštor pre mníšky (1887), v ktorom bola dvojtriedna škola  a opatrovňa s dvomi učiteľkami a opatrovateľkou. Bol kňazom a za svoje zásluhy sa stal v Užhorode prepoštom, kde takisto postavil kláštor.

          Rudolf Lazarovič uvádza, že v roku 1921 odišiel učiteľ Dezider Fehér do Maďarska a na jeho miesto nastúpil on. Zmieňuje sa aj o svojej manželke, učiteľke, ktorá ho zastupuje kvôli dlhodobej chorobe. K dochádzke žiakov sa vyjadruje kriticky – deti veľmi do školy nechodia, veľa meškajú – iná je situácia v roku 1922 – deti chodia do školy, prinútili ich k tomu pokuty.

          Školský inšpektor Michal Kuchárik vyzval učiteľov na študijnú cestu do Prahy, z okresu sa prihlásilo 24 učiteľov, takisto z Pavloviec nad Uhom. Aj tu vidno odlišný vývoj školstva v Čechách a na Slovensku. Táto cesta sa uskutočnila v júni 1924, dojmy účastníkov:

          „Škola (v Libčiciach) bola nádherná, vystrojená je všetkým možným. Tamojší ľud na svoje školstvo všetko obetuje natoľko, že tam každé dieťa počiatkom roku od papiera po najdrahšiu knižku dostáva všetko zdarma, bez ohľadu na majetkové pomery. Tam sa docieliť musí všetko, v tom nasledujme Čechov!“ (ŠK)1

          Ministerstvo školstva v školskom roku 1926/1927 povolilo kvôli množstvu žiakov pobočku pri IV. triede pod číslom 53982/25. Nová trieda zákonite potrebovala ďalšieho učiteľa, v tom bol však problém. Na učiteľské miesto síce nastúpil Ladislav Šimkovič, ale nakoľko bol vymenovaný za učiteľa do Veľkého Šariša, presťahoval sa. Na jeho miesto nastúpil Jozef Rerko, i on bol vymenovaný za učiteľa do Trebišova. Neobstála požiadavka, aby zostal v pavlovskej škole, pretože nemôže zanechať miesto cez školský rok. Na tlak inšpektorátu z Čopu a Trebišova J. Rerko odchádza. Situácia v škole je kritická, škole chýba šiesty učiteľ, učiteľka Lazarovičová ochorela, a tak štyria ľudia učia namiesto šiestich. Šiesty učiteľ chýba až do 25.9.1926, napokon do kolektívu pavlovskej školy prichádza Štefan Rerko.

          V školskom roku 1933/1934 má škola 5 tried so šiestimi pracovnými silami, ktoré sú riadne kvalifikované. 1.10.1933 bol zvolený aj siedmy učiteľ. Inšpektorát pod číslom 2523-134/33 vyrozumel správu školy, že povolil triedy michalovskej meštianky 1. a 2. ročníka. Od 1.10.1934 funguje v Pavlovciach nad Uhom meštianska škola, má 3 triedy s jednou pobočkou a pracujú v nej štyri učiteľské sily. Činnosť tejto školy skončila 30.6.1939.

          Rok 1938 bolo ťažké prežiť – mobilizácia, Mníchov, autonómia Slovenska, viedenská arbitráž, jeden z učiteľov narukoval na dva mesiace, ale to ťažšie ešte len nasledovalo. Rok 1939 priniesol dočasné obsadenie Maďarmi, v školách boli škody, lebo vojsko sa zdržiavalo práve tam. Inšpektorským prípisom na základe ministerského výnosu boli 30.4.1939 prepustení učitelia českej národnosti, v novom štáte sa stali neželanými cudzincami. Z Pavloviec nad Uhom odchádzajú dvaja učitelia – Juraj Kurka a Pavel Rosa. Ich odchod sa pociťoval bolestne, lebo si obetavou prácou a úprimným vzťahom k Slovensku získali dôveru a priateľstvo tunajších ľudí. Napokon zanikla meštianska škola.  

          Najsmutnejší bol začiatok školského roka 1939/1940, začal tak ako inokedy 1. septembra, v deň, keď Nemecko vyhlásilo vojnu Poľsku. Smutné časy čakajú na Európu. (ŠK)  Život napriek tejto tragédii pokračuje, je zriadených 7 tried s pobočkami pri II. a III. triede, triedy sú podľa možností delené na chlapčenské a dievčenské, najmä od IV. triedy. Kvôli vojne deti meškajú.

          Vojna prináša jednu zmenu za druhou. Od 1.10.1940 sú vylúčené židovské deti zo všetkých škôl, bolo ich dvanásť. 27.11. 1941 bola škola a nehnuteľný majetok daný do používania obce podľa zákona číslo 308/1940. Zákon nariaďuje, že o obecný náklad školy sa má starať obec a učiteľov vydržiava štát. Cirkevné obce pritom stratili právo voliť učiteľa. „To je veľké poľahčenie pre cirkev, ale ktovie, či to nebude prvý krok k zobecneniu škôl“. (FK)2

          Zmeny pokračujú, v školskom roku 1942/1943 bola škola rozdelená na rímskokatolícku (7 učiteľských síl) a gréckokatolícku (dvojtriedna). Rudolf Lazarovič, riaditeľ školy, po 22 rokoch opúšťa Pavlovce nad Uhom, svoje tretie pôsobisko. Súdobé zápisy hovoria, že „v plnej ochote s občanmi, na uspokojenie svetských i cirkevných úradov pracoval, zastával mnohé funkcie bezplatne, viedol deti v duchu slovenskom, pred očami mal štátne a cirkevné záujmy, s učiteľským zborom vychádzal, zastával sa občanov vždy a všade, kde záujem vyžadoval, združil občanov a pod.“ (ŠK) Na jeho miesto bol dňom 1.2.1943 ustanovený Ladislav Korbeľ z Moravského Lieskového, kde bol riaditeľom rímskokatolíckej ľudovej školy. V školských rokoch 1932/1933 a 1936/1937 pôsobil i v Pavlovciach nad Uhom. Získal si porozumenie, preto bol tunajšími požiadaný, aby zaujal miesto svojho bývalého správcu.

          Podľa rozhodnutia okresnej učiteľskej konferencie bol okres v roku 1943 rozdelený na 10 okrskov, medzi nimi Pavlovce nad Uhom so susednými školami tvorili 8. okrsok. Riaditeľ rímskokatolíckej ľudovej školy v Pavlovciach nad Uhom sa stal predsedom okrsku, preto zvolal prvú okrskovú učiteľskú schôdzu do Pavloviec nad Uhom na 11.12.1943. Bola to pozitívna myšlienka, lebo spoločné porady učiteľstva celého okrsku priniesli kladné výsledky.

          Školská kronika obsahuje podrobné záznamy o živote pavlovskej školy, ale niektoré údaje v nej chýbajú, pretože je do istej miery poškodená. Dopĺňam to údajmi z farskej kroniky, ktorá uvádza, že v jeseni 1943 začala akcia o znovuotvorenie rehoľnej ľudovej školy dievčenskej v Pavlovciach nad Uhom. Obecný výbor žiadosti vyhovel a prisľúbil podporu na udržiavanie rehoľnej dievčenskej školy. Keď žiadosť bola predostretá administratúre v Prešove, prijali ju s pochybnosťami, ale ministerstvo školstva a národnej osvety (MŠANO) jej vyhovelo po vyžiadaní súhlasu, že gr.-kat. biskupský úrad povolí zrušenie tunajšej gr.-kat. školy, a že rehoľná škola zaškolí všetky dievčatá i nie katolícke. Keď sa všetkým požiadavkám vyhovelo, MŠANO v Bratislave svojím výnosom zo dňa 27.6.1944 pod číslom 69.575/1944-T-A/4 povolilo obnovenie činnosti rehoľnej ľudovej školy dievčenskej v Pavlovciach nad Uhom pod číslom 308/1943 a 31/1944. Keďže revolučná národná rada v Banskej Bystrici v čase SNP školy poštátnila, na sklonku 2. svetovej vojny bola aj táto kláštorná rehoľná dievčenská škola poštátnená a sestričky účinkovali už v štátnej škole.

          K 1.9.1944 MŠANO zlúčilo doterajšiu  Rímskokatolícku ľudovú školu v Pavlovciach nad Uhom a Gréckokatolícku ľudovú školu v Pavlovciach nad Uhom v jednu spoločnú rímskokatolícku a gréckokatolícku ľudovú školu chlapčenskú. Škola mala 6 postupových tried. Súčasne MŠANO obnovilo činnosť bývalej rehoľnej ľudovej školy dievčenskej a dalo súhlas, aby sa táto škola ku dňu 1.9.1944 znovuotvorila so 4 triedami. Do týchto tried boli zapísané i dosiaľ nezaškolené cigánske deti (71).

          Rok 1944 bol mimoriadne bohatý na udalosti týkajúce sa života školy v Pavlovciach nad Uhom. Škôldozorný úrad v Michalovciach podal návrh na MŠANO na obnovenie meštianskej školy v Pavlovciach nad Uhom. Ministerstvo bolo ochotné návrhu za istých podmienok vyhovieť. Žiadalo vhodné umiestnenie tejto školy, keďže bývalá škola musela byť zrušená práve pre nevyhovujúcu budovu školy a požadovalo zaistenie úhrady vecného nákladu pre túto školu, ak by nedošlo k súhlasu príslušného ministerstva financií. Občania, podporovaní učiteľstvom, súhlasili, ale predstavenstvo obce nevedelo nájsť prajné riešenie kladených požiadaviek. (ŠK)

          1.10.1946 sa otvorila štátna meštianska škola, čo bolo uvítané, pretože „dnes sa nedá pohnúť, keď človek nemá aspoň meštiansku školu.“ (FK) Za riaditeľa bol vymenovaný Ján Genco, diplomovaný učiteľ pre ľudové školy. Pre nedostatok odborných učiteľov vyučujú v nej s riaditeľom spolu traja diplomovaní učitelia a ostatní sú výpomocníci.

          Po skončení 2. svetovej vojny bolo zloženie škôl v michalovskom okrese pestré. Najviac bolo máloorganizovaných škôl, akými boli školy ľudové, obecné, cirkevné aj štátne. Z cirkevných to boli rímskokatolícke, gréckokatolícke, evanjelické, reformované a židovské. Boli obce, kde boli aj 2-3 cirkevné školy. Predtým sa nespomínali, ich vzniku pravdepodobne zabraňovala náboženská rôznorodosť.

          30.10.1947 navštívil tunajšiu štátnu ľudovú školu, umiestnenú v kláštornej budove, okresný inšpektor z Kráľovského Chlmca Andrej Novotný. „Pán ústredný inšpektor, keď sa rozhľadel po škole, videl tam viac svätých obrazov, ktoré ozdobovali školu, keď bola ešte katolícka a i teraz viseli na stenách. Poznamenal: vidno, že ešte starý duch panuje tu. Bol rozrušený, keď tam videl štyri mníšky, keďže ústredie – teda povereníctvo školstva povoľovalo len dvom rehoľným učiteľom – učiteľkám učiť. Že mu to nebolo po chuti, dôkazom je to, že obrazy svätých a kríže z tried zmizli.“ (FK)

          Nechuť voči cirkevným symbolom pramení z povojnového vzťahu vládnej moci k cirkvi. Vo februári 1948 sa k moci dostala komunistická strana. Mocenskému monopolu komunistov najhúževnatejšie odporovala katolícka cirkev. Komunistické vedenie hodnotilo cirkev ako „jediného vážneho protivníka“ po februári 1948. Považovalo za nevyhnutné si ju podriadiť dobrovoľne (dohodou) alebo mocensky (bojom). Chápali cirkev ako opozičnú až nepriateľskú silu, podriadenú Vatikánu. Ich cieľom bola národná cirkev oddelená od Vatikánu. Keďže sa blížili voľby, komunisti chceli najprv dohodu, od cirkevných predstaviteľov požadovali verejné prehlásenie lojality režimu, ale cirkev sa nechcela zaväzovať, mala nedôveru v totalitnú vládu strany s ateistickou ideológiou. Nedôveru zvyšovali prípady, keď mocenské orgány nezákonne zasahovali do života cirkvi. Obmedzovali jej tlač, činnosť spolkov, školstvo, zaberali budovy a pod. Farská kronika tieto udalosti neobchádza. Uvádza, že v roku 1948 „bolestná rana sa dostala tunajšej katolíckej cirkvi. Bolo jej dané na vedomie, že budova bývalej katolíckej chlapčenskej školy podľa zákona prešla do vlastníctva štátu. Teda márne bolo uplatňovanie nároku na vlastníctvo budovy bývalej katolíckej chlapčenskej školy.“ (FK) 

          Vláda síce mala záujem na dohode, ale naďalej cirkev obmedzovala, rokovania vlády s cirkvou skončili neúspechom. Druhou etapou bol otvorený boj, výsledkom ktorého mal byť rozvrat cirkvi a konštituovanie národnej cirkvi. Dôležitým krokom bolo vytvorenie nástrojov priameho podriadenia cirkvi štátnemu dozoru. Zabezpečili ho dva cirkevné zákony zo 14.10.1949. Zákon číslo 217– zákon o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné (SUC), inštitúcie, ktorá mala zabezpečiť dozor štátu nad cirkvou, tento úrad mal zastupovať vládu pri rokovaniach s cirkevnou hierarchiou. Zákon číslo 218 – zákon o hospodárskom zabezpečení cirkvi, cirkevní hodnostári sa stali štátnymi zamestnancami.

          Od mája 1949 mocenské orgány uskutočnili mnoho obmedzení činnosti cirkvi, napr. zrušili cirkevné školy, ktoré sa zriaďovali v obciach, kde boli školopovinné deti (6-14 rokov) rozličných náboženstiev v určitých číselných pomeroch. Vychádzalo sa zo 4/5 väčšiny. Ak príslušníci niektorej konfesie prekročili túto väčšinu, cirkevná škola mohla byť zriadená. 

          Najzávažnejšie boli likvidačné akcie – rušenie kláštorov a internovanie ich príslušníkov na rôzne miesta (akcia K, akcia R, akcia R-2), pravdepodobne do táborov nútených prác (1950).

          30.8.1950 bol zlikvidovaný aj tunajší kláštor, podobne ako ďalšie kláštory v Československu. Od roku 1951 v školách chýba vyučovanie náboženstva, je povolené, ale rodičia deti naň zo strachu neprihlásili. Riešenie tohto problému priniesli až ponovembrové zmeny v spoločnosti, náboženstvo sa začalo vyučovať v roku 1991.

           Dnešná škola žije mnohými aktivitami a pripomína si rôzne výročia, aby pestovala u žiakov národné povedomie a hrdosť na národnú históriu. Školský rok je kolobehom udalostí, ktoré ho napĺňajú podobne ako v minulosti.

          Školský rok začínal 1. septembra a končil v júni, nasledoval zápis žiakov na budúci školský rok. Celoročnú činnosť školy sledovala inšpekcia. Inšpekciu tvorili cirkevní predstavitelia alebo školský inšpektor. Záznamy uvádzajú, že v Pavlovciach nad Uhom kladne hodnotili vyučovanie i disciplínu. Školského inšpektora z roku 1928 „potešilo zanechanie dialektu a správne vyslovovanie v slovenčine.“ (ŠK)  

          K aktivitám a výročiam, ktorými pavlovská škola žila, patrili:

           

          28. október – Deň slobody (vznik ČSR)

          4. máj – Výročie úmrtia M. R. Štefánika

          7. marec – narodeniny prezidenta T. G. Masaryka

          28. máj – narodeniny prezidenta E. Beneša

             

          všetky tieto akcie mali podrobne rozpracovaný scenár, na základe ktorého spočívala dôkladná príprava na ne

           

           

          6. október –vyhlásenie autonómie Slovenska v Žiline

          14. marec – vznik Slovenskej republiky

                              (národný sviatok)

          19. marec – meniny prezidenta J. Tisa

          20. apríl – narodeniny A. Hitlera

           

           

           

          výročia z rokov 1939-1945, v čase trvania slov. štátu, ktorý vznikol za výraznej „pomoci“ Nemecka, preto sa Adolf Hitler objavuje medzi oslavovanými

           

           

           

           

          Stále miesto v školskom živote patrilo i týmto aktivitám:

          • Sviatok matiek sa konal v máji bohatou oslavou
          • Deň stromov a vtákov pripadol na jeden z júnových dní. Oslavy sa konali väčšinou na Ortove, čo bolo niekedy spojené so školským výletom. Po oslave bol tradičný majáles alebo tanečná zábava, ktorej sa zúčastnili nielen žiaci, ale i rodičia a priatelia kultúry. Niekedy sa k Pavlovčanom pripojili i školy z Vojkoviec, Veškoviec či Čierneho Poľa.
          • besiedky, akadémie i divadelné predstavenia
          • Slávnosť vianočného stromčeka, najmilšia slávnosť roka, ktorá nezanikla ani v čase vojny:
            • „V posledný vyučovací deň roku, 22. decembra 1943 v podvečerných hodinách zišlo sa žiactvo v kláštornej škole. Bohatý vianočný program zostavili sestričky, pripravili dva krásne vianočné stromčeky, riaditeľ školy povedal deťom niekoľko slov a nasledoval najdôležitejší bod programu pre deti – oberanie stromčekov a rozdávanie ich darčekov. Boli to zas jedny spokojné Vianoce uprostred vojny vôkol ... (ŠK)

          V čase trvania slovenského štátu všetko dostalo nádych „slovenskosti“. Sviatok matiek sa zmenil na Deň slovenskej rodiny, Deň stromov a vtákov na Deň slovenskej prírody. Podľa smerníc MŠANO sa škola zapojila do osláv 100. výročia uzákonenia spisovnej slovenčiny (23.5.1943).

          K životu školy neodmysliteľne patrili prázdniny, okolnosti si vyžiadali aj mimoriadne voľno (choroby – chrípka, osýpky; nedostatok uhlia; nepriaznivé počasie). V roku 1926 mali voľno žiaci, ktorí mali viac ako 12 rokov, aby pomohli rodičom, čo zameškali kvôli silným dažďom. Podobne o rok neskôr dostali od inšpektorátu 13-14 roční žiaci „dovolenku k poľným prácam“ na september, na žiadosť rodičov. 

          „Ohľadom na špatné počasie a na všeobecnú žiadosť rodičov, podľa prípisu školského inšpektorátu, školská stolica 4-týždňové prázdniny dáva žiakom, ktorí 1. septembra by minuli 12 rokov. S tým právom 47 žiaci boli od každodennej školy oslobodení, od 26.9. do 26.10.1925.“(ŠK)

           

          Oblasť kultúry a osvety v období 1. ČSR zaznamenala na Slovensku podstatné zmeny. Nezastupiteľnú úlohu v tejto sfére plnilo divadelníctvo. Na poli osvetovej činnosti v mestskom, ale i vidieckom prostredí, zásluhou stoviek obetavých nadšencov režisérov-amatérov, alebo tisícov hercov-amatérov, sa intenzívne rozširovala sieť amatérskych divadelných krúžkov.

          Divadelný krúžok v Pavlovciach nad Uhom založil Rudolf Lazarovič 7. februára 1923. Prvé predstavenie tohto krúžku sledoval i školský inšpektor Kuchárik. Boli to hry Pravda víťazí (4 dejstvá) a hra Prevrátený svet (1 dejstvo), obidve od F. Urbánka. Bolo odohraných množstvo hier, niektoré úspešné a niektoré s menším ohlasom. Hra Hlúpy Jano mala vysokú návštevnosť, „možnože naši občania pochopia už význam toho a pre budúcnosť dá nám to ambíciu, aby sme zase predstavovali divadelné kúsky.“ (ŠK) Pri hodnotení publika je Rudolf Lazarovič kritický, hovorí, že „tunajší ľud nemá citu ešte vždy k divadlu.“ (ŠK) V inom prípade kladne hodnotí predstavenie, ale „kúsok zaslúžil si väčšiu pozornosť, čo žiaľ Bohu tunajší ľud nepochopil.“ (ŠK)

          Z ďalších hier, ktoré sa tu odohrali: Kamenný chodníček, Kubo, Slamený vdovec, Vzorný národovec, Doktor, Sto dukátov odmeny, Oklamaní klamári a ďalšie, pre deti Popelka, V zajatí piadimužíkov, Obrúsok, prestri sa a mnoho iných.

          V čase vojny bola divadelná činnosť brzdená „smutným faktorom: niet javiska, niet vhodnej miestnosti! Na primitívnych doskách sme zahrali Milujúce srdcia a Pytačky. Keď začiatkom júna vyviezli všetko uskladnené zrno z pánskej jazdiarne, na improvizovanom javisku usporiadali sme 4.6.1944 Prvé okrskové divadelné závody v Pavlovciach nad Uhom. Porota skonštatovala, že závody mali dobrú úroveň a všetky zúčastnené krúžky sa usilovali podať čo najlepšie výkony. Ich úsilie sa skončilo s dobrým výsledkom. Zreteľne naznačili, že slovenské ochotnícke divadlo má na južnom Zemplíne dobré predpoklady a usilovnou prácou bude možné dosiahnuť v krátkom čase ešte lepšie výsledky. (ŠK)

          To sa aj potvrdilo, divadlo sa tešilo popularite a žalo svoje úspechy aj v neskoršom období.

           

          Škola mala v minulosti široký záber svojej pôsobnosti. Vychovávala nielen deti, ale pomáhala aj dospelým. Okrem divadelných predstavení boli dospelým určené prednášky na rôzne témy. V roku 1928 sa konali prvé zemské a okresné voľby. Správca Rudolf Lazarovič zastupoval roľnícku stranu, dostal sa do okresného výboru, s tým súvisia jeho hospodárske prednášky pre obyvateľov, gazdov – Sadenie, pestovanie a nemoc stromov; O včelárení v niektorých úľoch; Hospodárenie a jeho spôsob a ďalšie. V školskom roku 1939/1940 sa museli podľa obežníka ľuďom prednášať „Dejiny Slovenska“.

           

          J. A. Komenský tvrdí, že „škola sama má byť miestom ľúbezným, vábiacim oči vnútri i zvonku“. Čo sa týka školských priestorov v Pavlovciach nad Uhom, v roku 1887 bola postavená prvá kláštorná škola, v ktorej sa vyučovalo do roku 1993, keď bol objekt vrátený cirkvi. Pri reorganizácii školstva v roku 1953 bola daná do užívania nová, na tie časy moderná a priestranná trojpodlažná osemročná škola s telocvičňou. Terajšou dominantou obce je v poradí tretia novopostavená, štvorpodlažná základná škola s odbornými učebňami a športovým areálom. S jej výstavbou sa začalo v roku 1985 slávnostným položením základného kameňa, dobudovaná a do užívania bola odovzdaná v septembri 1993.

           

  • Počítadlo návštev

    Počet návštev: 5450352